ČO JE CISÁROVO, DÁVAJTE CISÁROVI, ČO JE BOŽIE, BOHU

            Mladý 31-ročný Rakúšan Franz sa raz v noci zobudil na hrôzostrašný sen. Videl v ňom „žiarivý vlak krúžiaci a prechádzajúci cez hory“ a davy ľudí, ktorí sa ponáhľali, aby si v ňom zabezpečili miesto. Potom zrazu počul hlas, ktorý varoval: „Tento vlak ide do pekla.“ Keď Franz uvažoval nad významom sna, pochopil, že vlak je symbolom stále silnejúceho nacizmu, ktorého ideológia neobišla ani jeho rodné Rakúsko.
            Práve v tom roku, ako sa mu sníval sen - v roku 1938 nemecké oddiely prekročili hranice a anektovali Rakúsko. O mesiac neskôr Rakúšania vo voľbách takmer jednohlasne tento krok schválili. Franz bol jedným z mála, ktorý hlasoval proti. Bol rozčarovaný, keď videl, že kresťania, vrátane väčšiny rakúskeho duchovenstva, nedbali na také prorocké hlasy, akým bol aj biskup z Linzu. Ten patril medzi prvých, ktorí odmietli rasové lži a nacionalizmus Ríše. Varoval, že nie je možné byť dobrým kresťanom a zároveň nacistom.
            Keď Franz verejne vyhlásil, že nikdy nebude slúžiť nacistom, jeho susedia, priatelia, známi kňazi i rodina znervózneli. Všetci vedeli, že trestom pre takéto buričské myšlienky je smrť. Kňazi a biskupi, ktorých pomoc vyhľadal, mu pripomínali jeho povinnosti voči rodine. On odporoval: „Neverím, že muž môže ísť proti Bohu len preto, lebo má manželku a deti.“ Iní mu pripomínali jeho povinnosti voči štátu a poslušnosť zákonnej vláde. Snažili sa ho presvedčiť, že za rozhodnutia sú zodpovední vládni predstavitelia, a nie obyčajní občania. Franz tieto argumenty odmietal. So svojím presvedčením vo svedomí bol vo vtedajšej spoločnosti osamotený.
            Keď dostal povolávací rozkaz, bol si vedomý, že sa začala jeho cesta na Kalváriu. Rozlúčil sa s rodinou a na druhý deň sa hlásil u jednotky, ktorá ho povolala. Vyhlásil, že nebude slúžiť. Uväznili ho a po piatich mesiacoch popravili. Aj vo väzení sa snažil žiť život milosrdnej lásky voči spoluväzňom.
            Franz bol mučeníkom svedomia. Cirkev ho v roku 2007 vyhlásila za blahoslaveného. Aj my v našej spoločnosti stojíme pred mnohými problémami svedomia. Často si vyžaduje veľkú odvahu vyjadriť postoj k otázkam ochrany života, ochrany rodiny, k zlu ekonomickej nerovnosti a rasovej nespravodlivosti, k otázkam morálne pochybných vojen a podobne.
Katechizmus Katolíckej cirkvi hovorí: „Občan je vo svedomí viazaný neriadiť sa predpismi občianskych autorít, ak sú tieto predpisy v rozpore s požiadavkami morálneho poriadku, so základnými ľudskými právami alebo s učením evanjelia. Odoprenie poslušnosti občianskym autoritám, keď ich požiadavky odporujú požiadavkám správneho svedomia, má svoje odôvodnenie v rozlišovaní medzi službou Bohu a službou politickému spoločenstvu: „Dávajte teda, čo je cisárovo, cisárovi, a čo je Božie, Bohu.“ (Mt22,21)  „Boha treba viac poslúchať ako ľudí.“ (Sk5,29) (KKC2242)

(použitý zdroj: Slovo medzi nami 9/11)